To je jak kdybys řekl, že doktor, který ti diagnostikuje rakovinu je blbec. Zhroutí se ti svět, upadneš do beznaděje, budeš snášet šílené vedlejší účinky chemoterapie a nakonec stejně umřeš, jako kdyby ti nic nediagnostikovali. Můžeš říct, že ten doktor ti tou diagnózou vlastně uškodil - a může to být i pravda.
Smrt sa chemoterapiou vacsinou oddiali. Clovek sa sice bude mat horsie, ale je nadej na zlepsenie.
Ked niekomu vidina zlepsenia nestoji za trapenie, tak moze odmietnut liecbu. U dobreho lekara nie je problem sa opytat a on povie nieco ako "pri takomto stadiu liecba pomoze cca 60 percentam ludi, bez liecby sa na to zomiera v priemere za 5 rokov, v extremoch 3-7 rokov" a je na dotycnom, ako sa rozhodne. Psychicka choroba je choroba a tak to tam moze chodit podobne.
je to přitěžující okolnost při diagnóze poruchy osobnosti.
Vadi niekomu porucha? Nediagostikovanu poruchu mam asi aj ja a normalne si zijem. Nestresujem sa nad tym, ze mi ju niekto diagnostikuje, lebo viem, ze to na mne nic nezmeni. Ako nic nezmeni uspesny alebo failnuty test u programu. Akurat to nieco napovie o detailoch fungovania psychiky konkretneho cloveka.
Porucha == failnuty test. To neznamena, ze je ten test napisany dobre a popisuje to, co sa od programu/cloveka chce (failnuty test s assert 1==2 asi bude uspech).
Věda hledá pravdu a občas se holt stane, že je lidem je ta pravda nepříjemná. Tak jako člověk s rakovinou se trápí kvůli tomu, že má rakovinu, tak já se trápím kvůli tomu, že mám poruchu osobnosti.
Clovek sa cisto teoreticky nemusi trapit, ze ma rakovinu. Moze zit tak, ako keby to nevedel. Za 5 rokov ho nezrazi auto, ale zomrie na rakovinu. Aky je v tom rozdiel?
Ludom to casto zmeni zivot, lebo kazdy zacne rozmyslat nad vyznamom zivota a jeho smerovanim. To maju ateisti narocnejsie - ked je zivot len nezadrzatelne blizenie sa ku koncu svojej existencie*, tak sa cloveku hlada ciel narocejsie ako veriacemu, ktory smeruje k nejakej vecnej radosti.
*inspirovane Sartrom - ateistom, ktory videl dosledky svojho zmyslania
když vědec popisuje nějaký společenský jev, tak se ten jev v důsledku toho popisu může měnit. V fyzice a přírodních vědách obecně k tomuto nedochází.
Vo fyzike je to podobne - v momente, ked chces nieco odmerat, tak zapojis do sustavy pozorovatela, co moze uplne zmenit dej, ktory sa deje na pozadi. Chces odmerat polarizaciu fotonu? Ale meranim ju nastavis. Chces odmerat prud? Ale ani ampermeter nema nulovy odpor a tak odmerias trochu nieco ine.
Je to aj v informatike - race condition casto vedie k niecomu nazyvanemu "Heisenbug".
Jav sa meni uz tym, ze ho vedec skuma. Popis to sice tiez zmeni, ale to az niekde na konci po ukonceni vyskumu.
Když psycholog řekne, že nalezl problém v nějaké skupině lidí, tak ti lidi v té skupině to tvrzení vnímají, reagují na ně - a typická reakce je, že se ten problém zhorší. Nebo je dokonce možné, že když psycholog bude tvrdit, že je ve skupině lidí problém, tak tam vznikne problém, který tam předtím vůbec nebyl.
Diagnostika nie je na to, aby problem zavadzala, ale aby ho pomohla riesit (kazdy musi usudit, ci je riesenie treba). Ludia si musia uvedomit, ze ked im podla nich nic nie je a velmi to nevadi okoliu, tak to mozu ignorovat.
Na kazdom sa najde nejaka porucha.
Tak si ten psycholog řekne, že místo, aby hledal o pacientech pravdu, bude svá tvrzení účelově manipulovat, aby pacientům pomáhal. Když pacient zjistí, že mu psycholog lže, tak mu přestane věřit a terapie přestane fungovat.
Zaujimave je, ze terapia neprestane uplne fungovat, len sa znizi ucinnost. To je normalne placebo a nocebo.
Od niekoho som cital knihu prave o tom, ako reagovat. Ze ked lekar niekomu odmeria tlak 130/90, tak by mal povedat o zvysenom tlaku, ale pacient uz je aj tak vystresovany, tlak by sa zvysil este viac, boli by treba lieky a pribudli by stresy spojene s ich uzivanim. Tak radsej nepovie o zvysenom tlaku, ale rovno odporuci jedla a aktivity, ktore prispievaju k znizeniu.
Podle mě ty společenské vědy nikdy nedosáhnou úrovně přírodních věd, vždy to bude tak trochu pavěda, protože tenhle problém, že zkoumaní lidé reagují na tvrzení, která o nich vědec dělá, nikdy nepůjde úplně odstranit.
To nepojde odstranit ani u fyziky, kedy zase meraci pristroj (co moze byt aj oko) ovplyvnuje meranie.
Jak bys třeba posoudil pravdivostní hodnotu tvrzení "jsem nemocen" nebo "je hloupý"?
Diagnózou a IQ testem.
Diagnozu objektivne nespravis (dovody napisane u teba a aj tu u mna).
IQ test sa v predstavach niektorych ludi nezhoduje s predstavou "je hloupy", lebo zakladna definicia je, ze ziadny hlupak si o sebe nemysli, ze je hlupy. Predstavy sa budu dost rozchadzat.