Ja by som (takto narýchlo bez hlbšieho premýšlania) zvážil degradáciu na tlačítkovú nokiu na jeden deň napr. Zaváňa mi to trestom (to nechcem)
To nezavání trestem, to JE trest. A když budeš děcku brát ten telefon, který chce, a dávat mu ten, který nechce, budeš co? Budeš ty ten zlý.
Keď sa tak nad tým zamýšlam, je to asi skôr opatrenie. Zamýšlam sa smerom k tomu, že dieťa hádže piesok na deti na pieskovisku. Keď nerešpektuje pravidlo, tak je z pieskoviska "zobrané". To je jasné opatrenie. Zamedzenie nevhodnému správaniu.
Trest mám definovaný ako nesúvisiace, negatívne, opatrenie. Napríklad zákaz televízoru, keď som rozlial (naschvál) čaj na zem.
, ale nenapadá ma iné riešenie.
Jiné řešení je, že se telefon po hodině hraní zablokuje sám.
Po zamyslení sa, by som postupoval takto:
Dieťa prekročilo čas povolený na deň o X minút. Tieto minúty sa mu odpočítajú z druhého dňa. Ak to bude eskalovať a prečerpá neúnosné množstvo času, zariadenie mu bude po dlhšom pokeci odobrané s nadpisom "nemáš asi dostatok zodpovednosti zaobchádzať s takým zariadením. Keď si myslíš, že budeš pripravený/á, tak to môžeme skúsiť znovu".
Proste nebrať rozhodovanie "samého za seba a za svoje činy" z rúk dieťaťa. To je imho kritické, aby rozmýšlalo to dieťa i v dospelosti.
Pri nedodržaní pravidla "jedlo nehádžeme na zem", stačí pripomenúť slovne, že "jedlo zvykneme konzumovať" a ono ak to dieťa už vie, tak pochpí a samé ide po handru a vyrieši, čo spravilo. Nemá zmysel trest. Stačí, ak napraví dôsledok. Sebe tiež nedám zákaz kávy na týždeň, keď si ju omylom rozlejem.
Vieš si predstaviť, že by to fungovalo?
Samozřejmě. A pokud to jde, tak to tak dělám. Jenže to tak jde s přibývajícím věkem čím dál míň. Když si dítě neudělá úkol a dostane poznámku, že nemá úkol, tak už to druhý den asi těžko nějak napraví. Už se stalo.
P.S. Abychom si rozuměli, já se s tebou nehádám, souhlasím s tvými maximami, jenom můžu ze zkušenosti s přibližně dvakrát tak starými dětmi říct, že s narůstajícím věkem musí člověk ledasco přehodnotit a dost z idealismu "práce" s mrňaty se rozplyne jak pára nad hrncem, jakmile děti začnou být vychytralé, lhát a zkoušet na tebe různý malý podvůdky (jestli si myslíš, že se ti to díky "chápající" výchově nestane, tak hodně štěstí ).
Toto je problém s našim systémom. Osobne som nastavený tak, že mňa nebudú známky/poznámky zaujímať. Je mi to jedno, lebo viem, ako systém (ne)funguje. Chcem, aby sa moje dieťa vedelo zhodnotiť samé a na základe toho, aby si budovalo sebadôveru. Chcem, ab ysa učilo to, čo ho baví a školské osnovy boli len akýmsi sprievodcovstvom, čo je cca to minimum. V tejto oblasti súhlasím s montesori pedagogikou vpodstate kompletne. Neviem ako to bude možné v prípade klasickej školskej dochádzky aplikovať (asi to bude chcieť hodne rodičovskej energie), ale deti chcem viesť k tomu, aby sa učili "pre seba" a nie pre známky.
Čo sa týka "lhaní", tak tam treba hľadať príčinu. Dieťa sa bojí povedať pravdu kvôli niečomu. Naša dcéra nemá problém odpovedať pravdivo na otázku "prečo mladší bratček plače", aj keď je to jej pričinením... Ja pevne verím, že nám to ostane aj do budúcna, ale je to neskutočne ťažké. Teda zmeniť moje myslenie vo výchove a hlavne naučené "reflexy" autoritárskej výchovy.
Dám vedieť o 10 rokov, ak si spomeniem